Málo bolo tých, ktorí pozorne počúvali, jeden sa sústredil na Umberta Eca, druhý na jesennú melancholickú pohľadnicu Ríma, slová a znamenia poletovali priestorom ako husacie perá, kde-tu sa usadili, vytvoril sa povlak a keď som sa koncom mesiaca rázne postavila a v členkoch mi zapraskali chrupavky, vedela som, že niekoľko z tých slov naozaj vo mne zostalo. Samozrejme, že ich zatajím a nikomu o nich nepoviem, zostanú znameniami večných hodnôt, nie vždy príjemnými pohnútkami a spomienkami na stavy duše, keď dni plynuli pomaly a počasie sa radikálne menilo, keď sme mlčky otáčali listy v kalendári, kreslili k obrázkom rastlín značky, do značiek sme ukrývali náš vzťah k zeleni, čo ja a medovka lekárska, čo my, esencie a fialové polia rozkvitnutej levandule. pokračovanie článku
Sedíme unavení ako párik mladistvých nezbedníkov, dvíhame ruky, zacláňame nimi popoludňajšie svetlo prichádzajúce od okna, vlaky vystriedali izby so všetkým, čo potrebujeme, karafa s vodou, suché kvety vo váze, drevo v košoch pri kachľových peciach, deky prikrývajú nahé kolená, deky, pod ktorými si nezbedníci šepkajú tajomstvá, ukladajú si na bruchá cínových vojačikov alebo labute poskladané z papiera. Čakala som na večer, tma, február, takmer jar, kvetované šaty, v ktorých chcem ujsť na juh Talianska, po večeroch popíjať víno a sledovať modré more; čakala som, že si sadneme, pohodlne sa usadíme pod lampu zavesenú na šnúrke a prečítame si niečo z obrázkovej encyklopédie s rybárikom riečnym na obálke, že si posilníme pamäť, no tak, povedzme si o rozprávkach, ktoré sme si čítali, chcem hovoriť o letách, keď sme sa ráno so sestrami zobudili, sadli si na postele a rozprávali si, o čom je piaty a šiesty a ôsmy diel Slávnej päťky. Neviem, či som to sestrám vtedy povedala, ale najviac sa mi páčil diel o lyžovačke, sneh a zvlné kopce Cornwallu, pes Timothy, ktorý sa v inej časti takmer zadusí golfovou loptičkou. pokračovanie článku
Náručia plné mokrých uterákov, uteráky namiesto kvetov, rána so slnkom a občasnou hudbou, kyslé mandarínky s tenkou kožou, šľahačka v šálkach, Fidlikant na streche, Chopin. Deriem dni, aby som mala o čom hovoriť, deriem ich z kože a tie kože si neskôr zhromažďujem okolo seba. Obklopujem sa krokodílmi a jahňacinou, taškami a bielymi kožušinami, tie hrejú moje nohy, keď so slúchadlami v ušiach, sediac na posteli, počúvam češtinu Tomáša Špidlíka a nechávam sa znepokojovať. pokračovanie článku
Uškŕňam sa nad Prahou, keď sedím v dome na vidieku, drevo je teplé, gauče sú teplé, chce sa mi na nich ležať a pozerať sa na obraz opretý o stenu, obraz mora a leta, je ako táto izba, je ako môj sen o jazere a plavkách, dievča s bielym pudlíkom na vôdzke líže zmrzlinu a ja sa k tomu vraciam, klopkám topánkami na schodoch, vyberám si, že ktorý sen, ktorý moment, je to ako víno alebo ako láska, ako umývanie hrnčekov takmer potme, príjemná práca, zurčanie vody, keramická váza s nápisom Dubrovnik, ktorú vezmem do ruky a sledujem, čo so mnou urobí, Ovídiova poézia, olivy, pohľadnica zo Záhrebu založená v knihe. pokračovanie článku
Je tam prázdno, keď prichádzame, takmer prázdno, čašníčka by mala vymeniť bielym chryzantémam vo vázach vodu, obliecť si kabát a ísť si zapáliť, nech sa von chveje na celom tele, nech sa jej trasie ruka, nech sa po piatich minútach vráti a spýta sa čo si dáte? a my povieme, že cuba libre, pokoj a mojito a že to myslíme úplne vážne. Čašníčka je pekná, tenké pery a vínovočervené nechty, to sa nám hodí, dievča pekné ako obrázok, neprítomný barman s ľadovým nápojom v ruke, toto je scéna, ktorú si zapamätáme, hodina, dátum, svetlo sviečok, vosk, ktorý kvapká na dlážku a vždy je tu príliš tmavo na to, aby ho bolo vidno, vždy je tu tmavo, mäkko a opojne, tu by sme si mohli povedať tajomstvá a tváriť sa Mimoriadne, na tomto mieste by sme z tašky mohli vyloviť kúpené lístky do kina, Alica v krajine zázrakov, Onegin alebo Luskáčik. Áno, toto je scéna, ktorú si zapamätáme, niekoľko kociek ľadu v pohári, nerozoznateľná farba slamiek a očí barmana, neviditeľná jazva na lakti dievčaťa, hudba z Fridy alebo z ktorejkoľvek horúcej juhoamerickej telenovely, to teraz nie je podstatné, nech sa v náš mieša Kuba s Mexikom, Argentína s venezuelskými pralesmi. pokračovanie článku
Myslela som si, že hore bude blato, ale bol sneh a na snehu ľad, aj na chodníkoch ľad, pleso zapadnuté snehom, pleso ako plocha pre krasokorčuliarov, pre tanečnicu v kožušinovom kabátiku s diamantami v ušiach. Jej úzke legíny by pritiahli bežkárov, sadli by si na lavičku pod jedľu a chlípali by horúci čaj, skúmali by tanečnicu na ľade, jej tvár, jej boky, jej korčule a mysleli by na dôležité ošúchané príbehy starých miest, týchto miest, príbehy o jaskyniach v doline, o vyšívaných obrusoch a hranolkách, muži a ženy z Litvy kupujú píšťalky, v aute vypisujú pohľadnice a tu, tu pri plese hľadáme márne v januári ruských krasokorčuliarov a kačky, sú tu len stopy vydry, len ticho a prázdno, paradoxne prázdno. pokračovanie článku
Je január, jeme banány, sneží a prší, čítam celý deň, čítam neustále, až ma bolí hlava. Nenosím tepláky, neznášam ich, sestry sa pýtajú, či sa mi dobré leží v sukni, či ma netlačí opasok, či mi nevadí očko na pančuche. Nie, nevadí, nemyslím na to, lebo si čítam. Žo Langerová, Dominik Tatarka, blogy, časopisy. Zmena polôh v posteli, naprávanie vankúša, gauč, posteľ, kuchyňa, vaňa, občasné bozky a objatia, ponúkame si navzájom informácie a vedel si že? a počul si že? a vieš čo?, vystatujeme sa tým, čo dávno vieme, ponúkame nový obal, inú verziu. Písať by bolo treba každý deň, také bolo predsavzatie, no nie každý deň sa dá, nie každý deň sa chce. Radšej dávam prednosť okamihovému ničnerobeniu alebo sa len tak flákam a fotím a ak vystihnem fotkou moje vnútro, pocit, atmosféru, tak som celá bez seba. Ešte 10 rokov a budem vedieť obrazmi vyjadriť seba. Ešte 10 rokov a budem vedieť písať. Ešte desať rokov a budem mať 33 a tí ktorí majú teraz 33 budú mať 43 a všetci budeme predstierať, že sme stále odvážni a mladí, že máme pekné telá a vyspelé duše. 33, to sú Kristove roky, je trúfalé očakávať zrelosť? pokračovanie článku
Chcel si to počúvať, v poriadku, ja som pripravená, tu máš čaj, naliala som doň karamel, nech ťa osvieži sladkosťou ako zázvor, nech je ti teplo a príjemne teraz potme, sústreď sa, lebo moje rozprávanie nie je príbeh, nemá príbeh, je to len hlboko ukrytý rozruch okolo mojej duše, sú to obrazy a zmena svetla, ak nechceš, máš ešte chvíľu čas, rozmysli si to, kým sa moje myšlienky nerozrastú, kým sa po tebe nehodia a nevylákajú ťa z úkrytu. pokračovanie článku
Boli Vianoce, Vianoce s likérmi, čajom a svietnikmi, vtedy sme sedeli pri vysvietenom akváriu, na oknách kaktusy, na stole tokajské víno, zelené fľaša, presná zmyselnosť. Rybky plávali sem a tam, výrazné bubliny a ostré rastliny, chcela som, aby nás prišiel navštíviť bratranec, aby sa sústredil na lov, aby pochytal rybky, vložil si ich do úst, aby predstieral, že ich prežúva a prehĺta. Lenže to by bola zábava len pre nás starších a nie pre tu prítomné deti, nie sú ako my kedysi, nie, nie sú. Asi je rozdiel medzi konzumovaním rybiek z akvária a rybiek z potoka, nahovorme si, že to bude v tom. pokračovanie článku
Po dňoch v horách mám vlhké nohy a skrehnuté ruky, všetkým hovorím o modrinách a podliatinách, to ten ľad, zamrznuté konáre a zamrznutý mach, aj na ňom sa šmýka, tie úzke cestičky, tie vlčie stopy, stopy diviakov okolo seníkov, tam si nachvíľu ľahnem a pospím si, dajte mi vyšívaný vankúš, ponúknite ma pečenými gaštanmi a chlebom, privolajte istanbulské mačky, tie z okolia Galatskej veže, privolajte ich a choďte, áno, choďte, nechajte nás tu, nechajte nás až kým sa neprebudíme a neuvaríme si bylinkový čaj, čaj bez medu, bez cukru, ja v kožušinách, ja bosonohá, ja apokalyptický zjav, ja a moje mačky, my a seníky, my a tušené líšky. Zdriemnem si a keď sa prebudím, nebude tejto vetrovky a týchto rukavíc, nebude preskakovania riek, cencúľov a klzkých skál, budeme tu sami vystrašení na smrť zabárať ruky hlboko do srsti mačkám, do tiel mačiek, budeme im rátať rebrá, báť sa každého pohybu a zvuku, tešiť sa, že aspoň mesiac svieti na túto čistinu, že aspoň mesiac odhalí tých, čo kráčajú v čiapkach s nórskym vzorom s lampášmi v rukách, tých, čo kráčajú v tme, namiesto spievania šepkajú vianočné piesne a ja mám v duši cingi-lingi, cink-cink. pokračovanie článku
Pred dvanástym decembrom bol december piaty, upratovali sme u starej mamy, utierala som porcelánové sošky, svietniky a obrazy, šálky a čajníky, poliali sme všetky izbové rastliny, vymenili sme záclony a obrusy, nech je pred Vianocami príjemne a čisto. Jedli sme hubovú polievku a pozerali sa na čerešňu za oknom, v decembri sú z nej len konáre, čerešňa je ošumelá, bolo by ľahké nevšimnúť si ju. Horúca polievka v tanieri a biely obrus ma naplnili pokojom, aj pohľadnice z Indie a Ameriky vypísané písmom nakloneným vpravo, srdečné pozdravy s peknými známkami, aj pohľad na starú mama, keď štrikuje, na tie ponožky alebo sveter v procese. pokračovanie článku
Už nie je leto, už to nemôžeme robiť, nemôžeme otvárať okná a oddávať sa radostne a veselo provizórnemu prievanu, nemôžeme spať pri jazerách, ani si čokoľvek ledabolo obliekať. Už nie som sladká, nekupujem si lízanky a nenosím šatičky, listujem v knihách a nie je ma vidieť, splývam so sivou a s béžovou, s hnedou a krémovou, miznem na krídlach holubov, najradšej by som sa skamarátila s bielou husou a povedala jej: tak vzlietnime, vezmi ma preč hus, chcem byť nad vecou. Je chladno a ticho, je nevýrazne, je najlepšie ako môže byť, je november, náš mesiac. Moja predstavivosť dnes dokreslila na lúky pávy, pávy namiesto naháňajúcich sa psov, dokreslila kaštieľ a celkom anglickú Janu Eyrovú, celkom štíhlu a bledú, vôbec nie svižnú, vôbec nie zasnívanú. pokračovanie článku
Pozerala som sa do tmy, za okno, opitý muž ma chytil za koleno a mne sa to páčilo. Veď prečo nie, mám rada blízkosť. Zdalo sa mi, že to koleno nie je moje, že ja, Anna som tu len náhodou, že čierne pančuchy nie sú na mojich nohách, že ja som nad tou situáciou, nie, nemohlo sa mi nič stať. Spýtal sa ma, či už vystupujem, či teraz, či nepôjdem s ním, či nemám schôdzku v Československom rozhlase, lebo by som sa na to hodlila, schôdzka v Československom rozhlase. Hovoril, potacájúc sa, že dnes je všetko zahmlené a nejasné, dnes niet slnka, je len toto, len toto. Preto sa potácam, preto dobre nevidím, preto táto vodka. pokračovanie článku
Mrzne, keď kráčame po blate a cestu osvetľuje len mesiac, mrzne, keď tam prídeme a z diaľky pozorujeme zarastený cintorín. Sme tí, ktorí obchádzajú náhrobné kamene a predstavujú si životy, ktoré s odchodmi žltnú ako tie nič nevyjadrujúce čiernobiele fotky, tie mdlé tváre, tie mŕtvoly. Hovorím, že toto je moje prvonovembrové miesto, miesto, kde môžeme stáť so sviečkami v rukách a pozerať sa do korún stromov, stáť tam placho a vznešene ako vlci, triasť sa od zimy, byť vlkmi, ktoré sú pred deviatou len tmavými škvrnami, vlci na cintoríne, vlci v kríkoch, vlci blízko lesa, ktorý v tme vyzerá ako diera, ako jaskyňa stvorená pre kvílenie. pokračovanie článku
Chcelo sa mi rozprávať o láske tak, že nespomenieme slovo láska, že sa jej ani nedotkneme, len si povieme o inom s láskou, sediac za stolom s vyšívaným obrusom, jedna sviečka, kytica, fľaša vína a tri, štyri poháre. Je to ako analógová spomienka na máj 2009, spomienka na sedenie v záhrade s Miloszovou abecedou v ruke, sadneš si na na tú trávu, pozrieš sa priamo do očí psovi, včela ti sadne na kúsok nahého tela, lepkavé spomienky, vlhké spomienky, jar. pokračovanie článku
Odišiel a ja som sa vrátila späť, zostalo po ňom nedopité víno s mŕtvou muchou, obálka s mojím písmom, môj odkaz, aby ma čakal, treba čakať niekoľko hodín, potom sa vrátim, budem späť, späť tu v modrej izbe. Sadnem si na posteľ, z tašky si vyberiem balíček žuvačiek a nepoviem nič. Veď načo. pokračovanie článku
Nie som si istá, či bolo vhodné začínať s Varšavou, pripomínať si, čo bolo o tretej poobede a čo o pol piatej, pretože sme chceli veľmi nahlas a takmer vulgárne zutekať nad lesy, tam, kde je možné premlčať celý deň tak, že si to nikto nevšimne a nikomu to nebude čudné. Premlčať s knižkou v taške, s fotoparátom v ruke, premlčat s jedným lesklým gaštanom vo vrecku. Chceli sme tam ísť, hrajúc sa na dravé vtáky s čiernymi pierkami, mysliac si, že vidíme svet tak ako oni, že sme jednoducho nad vecou. Napriek šatám, kabátom a nie príliš teplým pančuchám sa nám zdalo, že sme pripravení, že presne to potrebujeme, veď nemôžeme byť mestskými mačkami, ktoré sa obtierajú mužom o nohy, ktoré im lížu členky, striehnu vo večernom svetle, zdôrazňujúc svoju vznešenosť. To predsa nie sme my. pokračovanie článku
Neviem ako to povedať, nie neviem, pretože nie som presná, nie som výstižná, nesnažím sa, teraz ani nechcem byť. Teraz nemusím dať o sebe vedieť, som šťastná práve takto, smerujem k vyrovnanosti, ktorá nie je jednoduchá a bezbolestná. Dopracovať sa k nej nebolo ľahké, preto nerozmýšľam, čo s ňou bude neskôr, pracujem s ňou práve teraz. pokračovanie článku
Chcela som povedať niečo úplne konkrétne, niečo, čo by úplne vystihlo to, čo zrazu bolo pred mojimi očami, slnko svietlo na kvety v pohári položenom na kope kníh, o iné kvety so žltými lupeňmi sa nikto nepostaral, preto zvedli, ich listy som našla na dlážke, na modrej doske stola, na vankúši v posteli. Sadla som si a poskočila na matraci, sadla som si v tričku, držiac v ruke svoj prívesok, ktorému hovorím Dejiny Európy a povedala som si presne to, čo ten, ktorý dnes odchádzal, niečo ako "tak to by sme mali" a hneď na to "a nerob žiadne neuvážené rozhodnutia."
pokračovanie článku
Len obrazy a hudba, to je teraz nevyhnutné, podstatné, úplné. V tichu si do batoha balím potrebné veci, zubnú kefku, vlhké utierky, stan a spacák do mínus 13°C. Mojím momentálnym životným pocitom je ticho, menej zo seba vydávam, viac prijímam, mohlo by to byť sebectvo, ale ja to myslím inak. pokračovanie článku
Sedím v kuchyni na stoličke a pozerám sa ako sa v krčahu zo skla lúhuje čaj, T. hrá na kalvíri, O. maľuje, D. si píše niečo do denníka, je dobré vnímať to, keď ešte stále prežívame intenzívne leto a v tomto studenom dome vietor rozfukuje obrusy, zhužvané biele papiere a záclony. Treba sa pohnúť, vstať, naliať si čaj do hrnčeka, piť ho s pohľadom upretým na hrušku položenú na okne, treba sa pohnúť a narušiť teplé dni s osami poletujúcimi nad slivkami, ktoré niekedy v záhrade jeme, raňajkujeme tam so zalepenými očami, hľadiac do slnka, vychutnávajúc si kávu s mliekom, pohľad na biele lekno a pocit, ktorý v nás vyvoláva modrá obloha s malou bodkou rogala presne nad našimi hlavami. pokračovanie článku
Keď sme v dome so svetlými izbami a skladáme podľa návodu biele komody, prší, prší dlho a intenzívne, obraz s plachetnicou a majákom je opretý o stenu, treba ho vziať do rúk a zavesiť nad posteľ, nech je spomienkou na americké pobrežie alebo na Grécko, nech je tu, keď prší, keď sa nad kopcom za verandou ťahá hmla, aj za lesom a potom za ďalším lesom, množstvo lesov, množstvo stromov. Mám to rada. Toto počasie. Cítim, že by som mohla mať horúčku, zvýšenú teplotu, sedím na zemi a skladám šuflík, dážď udiera do okna s vytiahnutou roletou, izba vyzerá neobývane, sterilne, chýba jej duša, kefa na vlasy položená na nočnom stolíku, pyžamo pod paplónom, holiaci strojček na umývadle v kúpeľni. pokračovanie článku
Malá biela taška odložená v nočnom stolíku sa stala mojím tohtoročným letným hitom, hádžem do nej to, čo som videla, čo som prežila, to, čoho som sa len veľmi povrchne dotkla. Vytváram si fragmentárnu zbierku, mám v nej niekoľko vstupeniek, lístky z vlakov, rozhovor s Luciou Nimcovou vytrhnutý z novín, zelený papierik zo žuvačky, obrázok svadobných šiat za 1500 Sk.-. Obsah tašky v septembri pravdepodobne vysypem na posteľ, odfotím si ho, fotku neskôr založím do práve rozčítanej knihy a všetky tie veci odhodím, kruto, neľútostne, nech mi nezavadzajú, nech mi nespomaľujú už aj tak dosť mierne plynúci život. pokračovanie článku
Ten s dlhými vlasmi v sandáloch Teva sa nás spýtal, čo sa nám najviac páčilo, ktovie, či chcel aj počuť odpoveď, celý priebeh intenzívnych udalostí, či to nebola len slušnosť, normálna vec, opýtať sa ako bolo, keď sa stretávame krátko po ôsmej blízko kríka, ktorý v máji kvitne na bielo a ja mám na zadnom kolese na bicykli defekt, keď sa stretávame neďaleko parkoviska plného farebných áut, keď žmúrim do už stlmeného svetla a rozmýšľam ako ďaleko sú Belianske Tatry vzdušnou čiarou, čo nové v Ždiari, ako by som sa cítila v novembri v meninovom klobúku s kvetom a nedávno kúpenom žltom svetri v Tatranskej Javorine. pokračovanie článku
Pred búrkou sme pili mojitko, tak povedal barman, keď mi ho rýchlo priniesol aj s peniažkami, sledovali sme vzdialené blesky a sivé mraky, odhadovali sme, kedy príde búrka celkom blízko, kedy budeme musieť vstať a utekať. Dedo v daždi zmokol, prechladol, stará mama o tom hovorila, keď sme sedeli v mäkkých kreslách ich bytu, keď sme jedli koláč s čiernymi ríbezľami a pýtali sa jej, čím si vyrába tie vlny, aké to má nátačky. Vyzerala ako z 18. storočia, jej vlasy boli vkusne zvlnené, vyzerali hladko a veľmi bielo. Ukázala nám svoje malé zázraky, vložila ich do papierového vrecka a začala hovoriť o nepríjemnom hlučnom vŕtaní v susedných bytoch, potom priniesla horúce latte a upozornila deda, nech stíši ten film, film s Kevinom Costnerom v hlavnej úlohe. pokračovanie článku
Vyviezli sme sa až vysoko, po káve s marhuľovými koláčmi, po nákupoch v lekárni, umelé sladidlo, zubné kefky, Panadol. Mohla to byť udalosť, ktorá by nami pohla, spomienky na čosi, čo už dávno pominulo, na starú ženu s chorou chrbticou, ktorú sme volali striga. Reálie sa vytratili, zostali len farby ročných období a pocity. Prichádzame na kedysi tajomné miesto, buchnú dvere, oprieme sa o kapotu auta, pár domov a biely kostol, miesto, kde sa ťažilo zlato, osada príliš hore, vhodné miesto pre nami vymyslené sanatórium, miesto pre ľudí chorých na pľúca alebo na dušu. Tu by ležali, na svahu skoro pod hrebeňom zabalení v dekách, ako mladý Wolker začiatkom dvadsiateho storočia. V zime by sa cítili izolovaní a nesvoji, na jar ospalí, v lete silní, schopní uniesť všetko, pripravení vydať sa na cestu. pokračovanie článku
Bat For Lashes, hlasy speváčok, sirup, ktorým zalejú marhule, závaraniny na dlhé-krátke zimy. Presne to, čo nemám rada, ale čo treba, veľa toho treba, je to tak. Nakoniec budú radi, že sa prekonali, že pripravili sirup, kúpili cukor, sedeli pri otvorenom okne a čítali si, kým to všetko vrelo, kým sa to hrialo. Ja som tam bola tiež, rozdvojila som sa, aby som bola toho súčasťou. pokračovanie článku
Umyla som dlážku okolo novej, oslňujúco bielej vane, vyčistila som kachličky, práškom umyla umývadlo, vyleštila som zrkadlo a potom naň dýchla, aby sa vytvoril krúžok, do ktorého urobím prstom bodku, zanechám na skle svoju stopu. Počúvala som Flobots z Colorada a ČokoVoko z Brna, zjedla som malinový jogurt, veľa ovocia. Okolo novej vane bude visieť záves, s najväčšou pravdepodobnosťou tiež biely, koncom leta si bude B. pred zrkadlom fúkať vlasy a ja môžem medzitým ležať v pene a ak sa mi bude chcieť, tak otvorím zahmlené okno a polejem kvet na parapetnej doske, červený muškát, kvet suchý ako leto presne teraz. pokračovanie článku
Chveje sa záclona a je búrka, hrmí. Dážď by sme mohli nazvať tropický, mohli by sme si predstaviť, že sme niekde v Ázii, že sme bohatí a nepokojní vo vnútri, že sme na jednom z výletov, ktoré ponúka cestovná kancelária s centrálou v Kuala Lumpur. Zo žltých ruží kvitnúcich na kríku nad mojou hlavou kvapká voda, kvapne mi na krk, kvapne mi na vlasy. Kráčam okolo záhradkárstva v šatách, ktoré sa mi páčia, kráčam s časopisom stočeným do rúrky, tak si vravím, že keby som mala málo rokov a možno tak meter, tak by som zatrúbila do tej rúrky, možno by som zaspievala nejakú pesničku. Kráčam okolo záhradkárstva vo vile, dom, o ktorom som si možno ako sedemročná myslela, že v ňom žije tajomný muž s tajomnou ženou, že nerobia nič iné, len celé dni sedia v kreslách, sedia tam a pozerajú sa na psy ležiace na kobercoch pred krbom. Sem-tam si tu prídem niečo kúpiť, cibuľky kvetov alebo črepník, nožnice na konáre stromov alebo hnojivo na muškáty. Každopádne mám rada túto cestu na poštu, aj keď prší a je tu veľa blata, aj keď je dusno a nad jazierkom s leknami poletuje hmyz. pokračovanie článku
Niekoľkokrát sme sa prešli po mestách tu, sediac v aute s automatickou prevodovkou sme uviazli v zápche, niekoľko minút, dvadsať, polhodina, trištvrte, pozerala som sa vtedy z okna, na úzku cestu, na vlak pred tunelom, na veveričku, ktorá vybehla na strom a potom zmizla v jeho korune. Jedli sme piškóty poliate čokoládou, modrooká medička mi hovorila o tom, čo by chcela robiť, ako by to chcela, že ju to napĺňa, že práca lekárky, že to je pre ňu. Predstavila som si ju v bielom plášti ako stojí nad kojencom s fonendoskopom okolo krku, ako tam stojí s perom vo vrecku a vyšetruje vreštiaceho kojenca, ako sa mu pomaly a nežne prihovára, pekné nahé dieťa s plienkou na zadku. Vždy som si hovorila, že malé deti sú najkrajšie nahé, že ich telo je dokonalosť. pokračovanie článku
Veľkým kuchynským nožom krájam tortu, oddeľujem biele telo od bielej hlavy, režem nožom do medvedíka na torte, jeho biele marcipánové telo sa rozpadáva na kusy. Potom toho medvedíka jem, jem tortu a nový malý pes mi oblizuje členok, snaží sa doň zahryznúť. Potom kňučí a vyžaduje si nejakú priamu láskavosť, trasie a od strachu, vrtí chvostom, odfotiť ho je sentimentom. Takáto fotka priložená k e-mailu vyvoláva nadšené výkriky, v mojej hlave je plno ohňostrojov, konfiet a balónov, pohľad na tohto psa je spontánnosťou, ročná Ela chce pri pohľade na zviera vyskočiť z kočíka, nechce piť vodu, ktorú jej nalievam do úst, nedokáže sa sústrediť. pokračovanie článku
Každý deň organizujem oslavy. Aj s balónmi a konfetami. 23 rokov, sever SR.
